Starý muž behal po poli so šarkanom, smiali sme sa mu a potom sme sa dozvedeli hroznú pravdu
Prišli sme natáčať do odľahlej dediny – len na pár dní. Na toto miesto Boh zabudol, ráno bola hmla a stodoly boli staré.
Na druhý deň sme si všimli niečo zvláštne.
Každé ráno, presne o ôsmej, podľa plánu, sa z rozhádzaného domu na okraji dediny vynoril starý muž v ošarpaných nohaviciach a starých teniskách. V rukách držal obrovského, jasne červeného šarkana.
A jeho rituál sa začal. Bežal cez lúku, špliechajúc rosu, fučajúc a sipčiac. Len bez radosti.
– Leť, ty bastard!.. No tak, leť, si superhrdina, sakra!
Najprv sme sa chichotali, schovávajúc sa za kamerou. Potom sme to diskutovali. Bolo tam more verzií.
– Možno sa zúčastňuje nejakej miestnej súťaže?
– Alebo si možno spomína na svoje detstvo.
– Alebo, – povedal náš operátor so zamyslenou tvárou, – je jednoducho blázon.
Ale skutočný vrchol šialenstva nastal na tretí deň. Nebolo vôbec žiadneho vetra – ani dych. Ale starý otec opäť vyšiel von. Ale nie sám.
Bola s ním žena – chudá, v župane a so sponkami vo vlasoch. Podal jej lano. Bez slova bežala cez pole a ťahala za sebou šarkana.
A potom začalo liať. Búrka, hromy, blesky. A v tomto chaose – tam je znova on. S dáždnikom a tým istým šarkanom. Skáče v mlákach, snaží sa lietať, premočený. Boli sme jednoducho šokovaní.
Konečne prišiel posledný deň natáčania. A potom – ako v dobrom filme – starý muž opäť vyjde na čistinku. Opäť s hadom. Nevydržal som to a rozhodol som sa ho opýtať na dôvod takého zvláštneho správania. Keď sme sa dozvedeli pravdu, boli sme všetci jednoducho šokovaní. 😱😱
A potom z domu vyjde jeho žena a upraví si šatku na hlave a zakričí:
– Tak čo, dedko, dostal si vodičský preukaz?
– Samozrejme, že som prešiel! Všetky kategórie sú teraz otvorené!
Pozreli sme sa na seba. Neodolal som a prišiel som k nemu:
– Prepáčte… je vodičský preukaz pre hada?
Pozrel sa na mňa a prižmúril oči:
– Môj syn to vzdal. Teraz žije v meste. Pracuje. Nie je tu vôbec žiadne spojenie. Ani jedna veža nefunguje.
Rozvinul šarkana. A potom som uvidel: na ňom bola prilepená stará tlačidlová Nokia.
– A toto je jeho starý telefón. Posiela mi textové správy, keď môže. A ja tu…bežím. Zdvihnem ho vyššie a správa odíde. V dedine nie je žiadne spojenie.
Hovoril pokojne, bez pátetiky. Jednoducho – ako otec, ktorý si našiel vlastnú cestu, ako tam byť.
