„Je mi jedno, či si nemôžeš zaplatiť lístok“: vodič vykopol z autobusu úbohú babičku a o pár minút sa stalo niečo nečakané 😱😱
Vonku silno lialo, ako jesenná melanchólia. Voda stekala po oknách autobusu. Ľudia mlčali: niektorí prechádzali telefóny, iní sa pozerali z okna, iní len driemali, ukolísaní revom motora a prudkým dažďom.
Autobus zastavil na malej zastávke – šikmá strieška, mokrá lavička, naokolo ani živá duša. A zrazu sa z tmy, spod štipľavých kvapiek, k dverám priblížila nízka starenka v ošarpanom pršiplášti s batohom v ruke. Vlasy mala zamotané do mokrých prameňov pod šatkou, topánky mala premočené.
Vodič sa pozrel do zrkadla a neochotne stlačil tlačidlo. Dvere vŕzgali a púšťali do auta staršiu ženu.
Stará žena ťažko vyliezla na schod a držala sa zábradlia. Zopár kvapiek z rukáva jej dopadlo na gumenú podlahu.
„Babka, môj lístok,“ povedal vodič unavene bez toho, aby otočil hlavu.
„Nemám žiadne,“ odpovedala pokojne a priblížila sa trochu bližšie. Jej hlas bol tichý, ale pevný. „Ale musím. Naozaj musím ísť domov. Potrebujem lieky.“
Vodič sa prudko otočil, aby sa k nej pozrel.
— Každý to potrebuje! Ja, oni, ty. Každý má problémy. Bez lístka – východ.
„Dôchodok je pozajtra…“ zašepkala. „Dám ti ho. Sľubujem.“
„Nepotrebujem sľuby. Potrebujem lístok,“ odsekol a vstal zo stoličky. „Pravidlá sú pravidlá. Bez lístka sme vonku.“
Stará žena mlčky prikývla. Žiadna prosba, žiadne rozhorčenie. Otočila sa k dverám a vyšla von. Taška v ruke sa jej triasla vo vetre. O sekundu neskôr sa za ňou dvere s tupým syčaním zatvorili.
Vodič sa vrátil na svoje miesto a dupol na plyn. Autobus sa znova pohol, akoby sa nič nestalo.
Ale potom sa stalo niečo neočakávané.
Vo vzduchu niečo cvaklo. Akoby medzi cestujúcimi natiahli neviditeľnú šnúrku.
„Nemá žiadne svedomie,“ povedala staršia žena so šatkou na hlave.
„Taká stará pani… V daždi,“ dodal mladík a pozrel sa z okna.
„Musíme s tým niečo urobiť,“ povedala žena s dieťaťom.
A potom sa jeden muž postavil a nahlas povedal:
– Keďže tu máme takéto pravidlá, znamená to, že nikto nebude platiť.
– Presne tak! – odpovedal niekto zo zadného radu. – Dostaneme sa tam zadarmo, presne ako si babka priala.
Jeden po druhom začali cestujúci pristupovať ku kompostéru a vyberať si lístky – neboli kompostované. Niektorí ich jednoducho demonštratívne roztrhali na polovicu a položili na parapet. Tí, ktorí sa ich práve chystali kúpiť, si peniaze schovali späť do vrecka.
Vodič uvidel túto scénu v zrkadle a zbledol.
– Hej! Čo to do pekla je?!
„Je to spravodlivosť,“ odpovedal pokojne muž pri východe. „Nebudeme platiť za krutosť.“
Vodič prudko zabrzdil. Autobus zastavil. Vystúpil z kabíny a pozrel sa na ľudí, akoby boli zradcovia.
– Ale ja dodržiavam pravidlá!
„A my sme svedomie,“ odpovedal chlapík pri zadných dverách. „Keby ste sa len slušne opýtali a mysleli svojou hlavou, nikto by nenamietal.“
A potom dievča z prvého radu vstalo a kráčalo k dverám.
– Pôjdem za babkou. Určite nie je ďaleko. Kto je so mnou?
Dvaja ľudia, muž a žena, vstali. Vyšli do dažďa a všetci traja sa delili o jeden dáždnik.
Keď sa o desať minút vrátili s babičkou, premočenou, trasúcou sa od krvi, ale usmievavou, celý autobus tlieskal. Niekto jej ponúkol miesto, niekto jej podal suchú vreckovku, niekto iný čokoládovú tyčinku.
A vodič potichu otvoril dvere a vyšiel do dažďa. Jeho nástupca sa objavil až o hodinu neskôr.
