Väzeň si pred popravou vypýtal psa: ráno dozorcovia otvorili dvere cely a stuhli od hrôzy 😲😱
V roku 1947 sa v mestskej väznici stala udalosť, na ktorú dodnes nikto nezabudne.
V cele číslo 3 sedel väzeň, ktorému zostávalo už len niekoľko dní života. Bol uznaný vinným zo zrady, hoci až do samého konca trval na tom, že je nevinný. Nikto však jeho slová nepočúval.
16. septembra sa mal verejne rozlúčiť s týmto svetom.
V jeho poslednú noc vošiel do cely strážca. Na studenej podlahe sedel muž s rukami okolo kolien a triasol sa od zimy a zúfalstva.
„Hej, zobuď sa,“ povedal strážnik. „Máš ešte jedno posledné želanie.“
„Pustite ma von. Nie som zradca…“
„To sa nestane. Mysli na niečo iné: jedlo, víno, kňaza…“
Väzeň zdvihol oči plné sĺz:
„Moje posledné želanie je vidieť môjho pastiera. Chcem sa s ním rozlúčiť.“
Strážnik sa zamračil, ale po dlhom premýšľaní nakoniec súhlasil.
O hodinu neskôr priniesli do cely psa. Hneď ako zbadala svojho majiteľa, okamžite sa k nemu rozbehla, vrtiac chvostom, skákajúc hore-dole a olizujúc mu ruky. Muž ju objal tak silno, akoby sa bál, že to bude jeho posledná. Hladkal ju, túlil sa k jej srsti a potichu plakal.
Pes strávil celú noc v cele svojho majiteľa, ale ráno, keď do cely vošli stráže, aby odviedli väzňa, uvideli niečo hrozné 😱😲
Boli spolu pár minút. Noc prešla. Pes zostal celý čas nablízku a nikoho nepustil k svojmu majiteľovi.
Ráno, keď prišli po väzňa, stráže stuhli. Muž ležal na zemi bez dychu a vedľa neho, s papuľou zaborenou do hrude, ležal nemecký ovčiak. Neustúpil ani o centimeter a vrčal na každého, kto sa pokúsil priblížiť.
Neskôr povedali, že jeho srdce to nezvládlo. Ale celé mesto si pamätalo niečo iné: verného psa, ktorý zahrial svojho pána v jeho posledných chvíľach a nedovolil nikomu rušiť ich rozlúčku.
Muž nezomrel ako zradca, ale ako verný priateľ s láskavým srdcom.
