Jarný dážď padal jemne, akoby sa zľutoval nad mestom. Kvapky stekali po skle stanice a odrážali svetlo neónových reklám a uponáhľané siluety ľudí. Každý sa niekam ponáhľal – každý vo svojom svete, vo svojich myšlienkach, vo svojej únave.
A na najvzdialenejšom, takmer zabudnutom nástupišti, kde vlak zastavoval len raz denne, ležala žena.
Tehotná.
Mala na sebe starý kabát s roztrhaným lemom a mokré tenisky. Cez chrbát mala prevesený kus kartónu a pod hlavou ošúchanú tašku.
Neďaleko stála fľaša s vodou a vyblednutá šatka, ktorou si chránila brucho pred vetrom.
Volala sa Nora. Ale nikto to nevedel.
Ľudia prechádzali okolo. Niektorí sa odvrátili, iní zrýchlili krok. Nežiadala o pomoc – len potichu, takmer bezhlučne zašepkala:
„Ticho, zlatko… je to v poriadku… len ešte chvíľu…“
Vlak sa blížil, dlhý a ťažký, jeho hvizd sa ozýval s dunením hromu. Strojník Peter sa naklonil k oknu – a zrazu si na mokrom betóne všimol siluetu.
Žena.
Sám/Sáma.
Nehýbe sa.
Prudko zabrzdil a vyskočil, potkýnajúc sa o mláky.
„Hej! Si v poriadku?“
Nora zdvihla hlavu. Jej oči boli unavené, červené, ale živé.
„Som v poriadku… len trochu unavená,“ zašepkala a pokúsila sa usmiať.
Peter si zložil rukavice a sadol si vedľa neho. Niekoľko sekúnd len hľadel – na jeho trasúce sa prsty, na jeho bledú tvár, na jeho brucho, ktoré sa triaslo od zimy.
Potom vstal a kráčal k vlaku.
O minútu neskôr sa vrátil s termoskou a hrnčekom.
Nalial si horúci čaj a nad stanicou sa stúpala para, voňajúca teplom a dažďom.
„Vypi to,“ povedal potichu.
Chytila hrnček do oboch rúk.
„Myslela som si, že pôjdeš tadiaľto,“ povedala sotva počuteľne.
Peter prikývol a vyzliekol si bundu, ktorou jej zakryl ramená.
O niekoľko minút neskôr vyšli na nástupište ďalší:
sprievodcovia, strojníci, obsluha stanice. Jeden priniesol deku, iný suché oblečenie, niekto ďalší chlieb, niekto ďalší lekárničku.
Všetci stáli v daždi a chránili ženu, ktorá sa po dlhom čase prvýkrát netriasla.
Cestujúci sa ticho pozerali z okien. Nikto nenatáčal, nikto sa nikam neponáhľal. Len ticho a zvuk dažďa padajúceho na kov.
„Poďme dnu,“ povedal jeden z robotníkov a natiahol ruku. „Je tam teplo.“
Nora sa rozplakala.
Nie nahlas, len potichu.
Jej slzy sa miešali s dažďom a čaj sa jej stále paril v rukách.
Na druhý deň ju odviezli do útulku.
Peter ju navštevoval každý týždeň a nosil jej jedlo, knihy a detské oblečenie.
O mesiac neskôr, keď Nora porodila chlapca v malej miestnosti v útulku, pomenovala ho Lucas na počesť stanice, kde sa pre ňu niekto prvýkrát zastavil.
