Slepý starý otec požiadal svoju vnučku, aby mu prečítala starú knihu, ktorú miloval v mladosti, ale keď listovala stránkami, našla medzi nimi niečo zvláštne skryté 😲😢
Dedko ležal na svojej starej vŕzgajúcej posteli pri okne. Tvár mal bledú, vráskavé ruky sa mu triasli a oči už roky nevideli svetlo. V posledných dňoch takmer nevstával z postele, občas si vypýtal pohár vody alebo počúval, ako mu vnučka nahlas číta.
Jedného večera sa mu len ťažko podarilo zavolať ju k sebe:
„Zlatko, dones mi tú knihu… je na vrchnej poličke v skrini. Čítala som ju stokrát, keď som bola mladá. Chcem počuť jej hlas ešte raz, kým ešte môžem.“
Desaťročná vnučka opatrne zložila hrubý zväzok s vyblednutým obalom, oprášila ho a sadla si vedľa neho. Dedko zavrel oči a usmial sa:
„Začni čítať, moja drahá.“
Dievča otvorilo knihu a opatrne prstom obkreslilo riadky, ale zrazu si medzi stránkami všimlo niečo zvláštne.
„Dedko, čo je toto?“ 😲😱
Bola to zažltnutá obálka, zapečatená voskom, vyzerala cudzo a zastrašujúco. Zdvihla ju a zvolala.
Starcove oči sa prudko otvorili a po líci mu stiekla slza. Hlas sa mu triasol:
„Mohlo by to byť… naozaj to nechala tak…“
„Kto?“ spýtalo sa dievča.
„Tvoja stará mama,“ zašepkal. „Tesne predtým, ako zomrela, zmizla z izby a povedala, že jedného dňa nájdem jej slová. Na toto som čakal celý život…“
Vnučka opatrne otvorila obálku. Vnútri bol list papiera, napísaný úhľadným ženským rukopisom. Začala nahlas čítať:
„Môj najdrahší… Keď nájdeš tento list, už nebudem po tvojom boku. Chcem, aby si vedel, že som ťa vždy miloval, aj keď som mlčal, aj keď si sa hneval, aj v mojich posledných chvíľach. Nesmúti za mnou. Budem na teba čakať v nebi a tam sa znova stretneme. Bol si mojou radosťou a mojím životom…“
Vnučkin hlas sa triasol a starý otec už nedokázal zadržiavať slzy. Jemne zašepkal:
„Celý ten čas mi volala… čakala… a teraz mám pokoj.“
Dievča sa k nemu naklonilo a on ju držal za ruku, prvýkrát po mnohých rokoch cítil úľavu. Teraz vedel: čoskoro budú opäť spolu.
