Slepý starý otec požiadal svoju vnučku, aby mu prečítala starú knihu, ktorú miloval v mladosti, ale keď listovala stránkami, vnučka medzi nimi našla niečo zvláštne 😲😢
Dedko ležal na starej, vŕzgajúcej posteli pri okne. Tvár mal bledú, vráskavé ruky sa mu triasli a oči mu už dlho nevideli denné svetlo. V posledných dňoch takmer nevstával, len občas si vypýtal pohár vody alebo počúval vnučku, ako mu nahlas číta.
Jedného večera ju s námahou zavolal k sebe:
„Zlatko, zožeň mi tú knihu… je na vrchnej poličke v skrini. V mladosti som ju čítal stokrát. Chcem jej hlas počuť ešte raz, kým som ešte nažive.“
Desaťročná vnučka opatrne vybrala hrubý zväzok s vyblednutým obalom, oprášila ho a sadla si vedľa neho. Jej starý otec zavrel oči a usmial sa.
– Začni čítať, dcéra.
Dievča otvorilo knihu a opatrne prechádzalo prstom po riadkoch, ale zrazu medzi stránkami zbadala niečo zvláštne.
– Dedko, čo je toto? 😲😱
Zažltnutá obálka, zapečatená pečatným voskom, sa jej zdala cudzia a desivá. Zdvihla ju a zvolala:
Starcove oči sa prudko otvorili a po líci mu stiekla slza. Hlas sa mu triasol:
„Mohlo by to byť tak, že… ho naozaj opustila…“
„Kto?“ spýtalo sa dievča.
„Tvoja stará mama,“ zašepkal. „Tesne predtým, ako zomrela, zmizla z izby a povedala, že raz nájdem jej slová. Na toto som čakal celý život…“
Vnučka opatrne otvorila obálku. Vnútri bol list papiera napísaný úhľadným ženským rukopisom. Začala nahlas čítať:
„Môj drahý… Keď nájdeš tento list, už s tebou nebudem. Chcem, aby si vedel: Vždy som ťa miloval, aj keď som mlčal, aj keď si sa hneval, aj v tvojich posledných chvíľach. Nebuď smutný kvôli mne. Budem na teba čakať v nebi a tam sa znova stretneme. Bol si mojou radosťou a mojím životom…“
Vnučkin hlas sa triasol a starý otec už nedokázal zadržať slzy. Ticho zašepkal:
„Celý ten čas mi volala… čakala… a teraz mám pokoj.“
Dievča sa k nemu pritúlilo a on, držiac ju za ruku, pocítil prvýkrát po rokoch úľavu. Teraz vedel: čoskoro budú opäť spolu.
