V tichosti a bez veľkých gest sa na svetlo sveta dostali momenty, ktoré mali zostať navždy ukryté v súkromných archívoch. Jan Potměšil, miláčik národa a symbol nezlomnej vôle, sa opäť ocitol v centre pozornosti, no tentoraz nie kvôli novej divadelnej roli. Slovenská filmárka, ktorá stála po jeho boku v ten najtemnejší deň jeho života, sa rozhodla prehovoriť prostredníctvom fotografií, z ktorých mrazí. Tieto doteraz nezverejnené zábery zachytávajú herca v čase, keď ešte netušil, že o pár hodín sa jeho svet navždy zmení a on zostane pripútaný na invalidný vozík.
Všetko sa to udialo počas búrlivých novembrových dní roku 1989. Atmosféra v spoločnosti bola nabitá nádejou, emóciami a túžbou po slobode. Jan Potměšil vtedy patril k najaktívnejším tváram študentského hnutia. Spolu so slovenskou filmárkou vtedy cestovali po krajine, aby šírili myšlienky revolúcie. Fotografie, ktoré teraz umelkyňa zverejnila, dýchajú intimitou a nevinnosťou tej doby. Vidíme na nich mladého muža plného sily, s typickým úsmevom a iskrou v očiach, ktorá fascinovala tisíce fanúšičiek. Je to pohľad na Jana, akého si dnes už málokto pamätá – kráčajúceho, energického a odhodlaného zmeniť svet.
Cesta späť do Prahy z Ostravy sa však stala osudnou. Únava, mikrospánok a nešťastná zhoda okolností viedli k tragickej nehode, pri ktorej auto vyletelo z cesty. Kým filmárka vyviazla s ľahšími zraneniami, Janove zranenia chrbtice boli fatálne. Zverejnené snímky vznikli len krátko predtým, než došlo k nárazu, ktorý ukončil jeho sľubnú kariéru „chodiaceho“ herca. Sú to posledné vizuálne dôkazy jeho fyzickej slobody. Filmárka tieto poklady strážila desiatky rokov ako najcennejšie tajomstvo, až doteraz, keď sa rozhodla podeliť o kúsok spoločnej histórie, ktorá v nej zanechala nezmazateľnú stopu.
Každý jeden záber rozpráva príbeh o priateľstve a spoločnom cieli, ktorý ich vtedy spájal. Jan Potměšil na fotkách pôsobí uvoľnene, uprostred debát s ľuďmi v kultúrnych domoch, v zákulisí improvizovaných pódií. Emócie, ktoré tieto obrázky vyvolávajú, sú takmer hmatateľné. Je v nich cítiť ten zvláštny pokoj pred búrkou. Pre mnohých fanúšikov je pohľad na tieto fotografie bolestivý, no zároveň oslobodzujúci. Ukazujú totiž, že hoci nehoda vzala Janovi schopnosť chodiť, jeho charizma a vnútorná sila, ktoré sú na fotkách tak zreteľné, zostali nedotknuté. Slovenská filmárka týmto krokom vzdala hold nielen hercovi, ale aj dobe, ktorá ich navždy prepojila tragédiou aj nádejou. Dnes, keď sa Jan na vozíku pohybuje s rovnakou eleganciou, s akou kedysi chodil, tieto fotky slúžia ako pripomienka toho, aký krehký je ľudský život.
