Mrazivé ticho, ktoré sa tiahne krajinou, je takmer hmatateľné. Keď človek vkročí na miesto, kde vyhasol život, akoby sa zastavil čas a vzduch stuhol v pľúcach. Presne takúto atmosféru sme zažili, keď sme sa osobne vybrali na miesto tragickej nehody, ktorá pripravila o život hokejového majstra, nezabudnuteľného Miroslava Baranka. Všetci si dodnes kladieme otázku, ako sa niečo také vôbec mohlo stať, a prečo osud krutým spôsobom zasiahol práve do života človeka, ktorého milovala celá športová verejnosť. Pri pohľade na miesto nešťastia človeka okamžite premkne až nepochopiteľný chlad, hoci slnko svieti rovnako ako v iné dni.
Stáli sme tam, na mieste, kde sa v zlomku sekundy zmenilo všetko. Cesta, ktorou prechádzal, dnes pôsobí inak. Je to presne ten úsek, kde sa bežný deň premenil na nočnú moru, z ktorej niet prebudenia. Keď sa človek díva na krivky vozovky a uvedomuje si, že práve tu vyhasla iskra veľkého športovca, do očí sa tlačia slzy. Miroslav Baranka nebol len hokejistom, bol to symbol odhodlania, sily a radosti zo života, ktorú rozdával všetkým okolo seba. Vidieť prázdnotu na mieste, kde sa jeho cesta nečakane skončila, je skúsenosť, na ktorú nikto z nás nezabudne. Všetky tie spomienky na jeho góly, na jeho víťazstvá a na to, ako dokázal stmeliť tím, sa v tej chvíli zlievajú do jedného bolestného okamihu.
Prechádzali sme si v mysli každý detail, ktorý bol verejne známy, a hľadali sme odpovede na otázky, ktoré už nikto nikdy nezodpovie. Ako mohol byť osud taký krutý? Prečo práve on? Na mieste nehody je cítiť pietu, ktorú tam zanechali pozostalí a fanúšikovia. Kvety, horiace sviečky a tichá spomienka – to je všetko, čo po ňom zostalo na mieste, ktoré sa stalo jeho poslednou zastávkou. Každý, kto tam príde, odchádza iný. Odchádza s pokorou a s vedomím, že život je neuveriteľne krehký. Miroslav Baranka zanechal v slovenskom hokeji nezmazateľnú stopu, ale tento tragický koniec pripomína, že aj tí najväčší hrdinovia sú ľudia z mäsa a kostí, ktorých život sa môže skončiť v jedinom okamihu.
Pri pohľade na okolitú krajinu si uvedomujeme, ako veľmi chýba. Jeho smiech, jeho prítomnosť v kabíne, jeho odhodlanie nevzdať sa ani v tých najťažších zápasoch. Dnes je tu len prázdno, ktoré kričí. Sme vďační za každú sekundu, ktorú sme mohli prežiť ako svedkovia jeho veľkej kariéry, no táto návšteva miesta nehody bola pripomienkou, že najväčšie zápasy sa často odohrávajú mimo ľadovej plochy, kde už ani najväčšia hviezda nedokáže vyhrať nad krutým osudom. Miroslav Baranka zostáva v našich srdciach navždy ako človek, ktorý hokej miloval viac ako čokoľvek iné, a toto tiché miesto bude navždy svedkom jeho poslednej cesty. Nezabudneme.
