Príbeh, ktorý pozná snáď každý, kto niekedy zaplakal pri filme, v skutočnosti skrýva detaily, z ktorých behá mráz po chrbte. Hačikó nebol len obyčajný pes z filmového plátna, bol to živý symbol oddanosti, ktorej čistota vyráža dych aj takmer storočie po jeho smrti. Narodil sa v novembri 1923 na farme v prefektúre Akita a jeho osud sa spečatil v momente, keď sa ako malé, slabé šteňa dostal do rúk profesora Hidesaburóa Uena. Ten ho miloval tak nesmierne, že ho nechal spať pod vlastnou posteľou, čo bolo vtedajšom Japonsku niečo absolútne neslýchané.
Ich puto bolo magické. Každé ráno Hačikó odprevádzal profesora na vlakovú stanicu Šibuja a každý podvečer tam presne o štvrtej stál, pripravený privítať svojho najlepšieho priateľa. Táto idyla však skončila v jeden osudný májový deň roku 1925. Profesor Ueno priamo počas prednášky na univerzite utrpel masívne krvácanie do mozgu a na mieste zomrel. Hačikó na neho v ten večer čakal márne. Čakal hodinu, dve, celú noc. Domov sa vrátil zmätený, hľadajúc známu vôňu v prázdnych chodbách domu, kde ešte ráno cítil teplo svojho pána.
To, čo nasledovalo, však prepísalo dejiny. Hačikó sa na stanicu vrátil aj nasledujúci deň. A potom ďalší. A ďalší. Celých deväť rokov, deväť mesiacov a pätnásť dní sa tento verný pes vracal na to isté miesto, v ten istý čas, s očami upretými na dvere vlaku. Prežil mrazivé zimy, kedy sa triasol od chladu, aj spaľujúce letá, kedy mu okoloidúci nadávali do prašivých psov a zamestnanci stanice ho odháňali. Niektorí ľudia boli k nemu krutí, kopali doňho a polievali ho vodou, no jeho vnútorný pokoj a nádej nič nezlomilo.
Postupom času sa však nenávisť zmenila na tichý obdiv. Keď o ňom jeden z profesorových študentov napísal do novín, Japonsko stuhlo v úžase. Hačikó sa stal národným hrdinom ešte počas svojho života. Bol prítomný aj pri odhaľovaní svojej vlastnej bronzovej sochy, hoci on sám pravdepodobne nerozumel, prečo mu ľudia tlieskajú. Preňho bola dôležitá len jediná vec – dvere vlaku, ktoré sa mali otvoriť.
Jeho koniec bol tichý a bolestivý. Starý, chorý a vyčerpaný Hačikó bol nájdený bez známok života na jednej z ulíc Šibuje 8. marca 1935. Zomrel na mieste, kde strávil takmer desaťročie svojho života v márnom vyčkávaní. Po jeho smrti bol vyhlásený deň smútku a jeho pozostatky boli uložené hneď vedľa hrobu profesora Uena, aby po desiatich rokoch odlúčenia konečne našli jeden druhého. Vernosť tohto psa nebola len inštinktom, bola to čistá, nekonečná láska, ktorá prekonala aj samotnú smrť.
