Ikona slovenského herectva Zdena Studenková opäť potvrdila, že kráča vlastnou cestou, aj keď jej názory môžu verejnosť poriadne zaskočiť. Tentoraz otvorila tému, ktorá je v našej spoločnosti stále vnímaná ako obrovské tabu. Herečka sa totiž s absolútnou úprimnosťou rozhovorila o svojom postoji k odchodu z tohto sveta a o tom, ako naložila s miestom posledného odpočinku svojich blízkych. Jej slová, ktoré zazneli bez akéhokoľvek pátosu, odhaľujú pragmatický a priamy pohľad na tému, ktorej sa väčšina ľudí radšej oblúkom vyhýba.
Najväčšie prekvapenie prišlo vo chvíli, keď Studenková priznala radikálny krok, ktorý sa v našich končinách len tak nevidí. Rozhodla sa totiž zrušiť rodinný hrob. Pre mnohých nepredstaviteľná vec, no pre Zdenu logické vyústenie jej filozofie. Herečka vysvetlila, že k tomuto kroku ju viedla osobná skúsenosť a uvedomenie si reality. Keď pochovala svoju milovanú mamu, nechala jej telo spopolniť. Popol svojej matky však nenechala uložený v chladnom kamennom hrobe, ale zvolila niečo oveľa intímnejšie. Rozptýlila ho na mieste, ktoré mala jej mama úprimne rada a kde sa cítila šťastná. Podľa jej slov je to oveľa krajší spôsob rozlúčky než udržiavanie miesta, ktoré už nemá hlbší význam.
Práve táto skúsenosť ju priviedla k definitívnemu rozhodnutiu ohľadom hrobového miesta. Zdena Studenková otvorene priznala, že hrob jednoducho zrušila. Necíti potrebu chodiť na cintorín, zapaľovať sviečky alebo sa starať o náhrobný kameň. Tvrdí, že spomienky na blízkych nosí v sebe, vo svojom srdci a mysli, a nepotrebuje k tomu žiadne fyzické miesto na mape mesta. Táto jej priamočiarosť vyráža dych, no herečka si za svojím rozhodnutím pevne stojí.
Téma smrti však v jej rozprávaní zašla ešte ďalej. Studenková sa netají tým, že má veľmi jasnú predstavu aj o svojom vlastnom konci. Odmieta akékoľvek veľkolepé pohreby, plačky či ceremónie v divadle, ktoré sú u známych osobností zvykom. Jej želanie je prosté a zároveň mrazivo úprimné. Chce odísť potichu, bez zbytočného rozruchu a bez toho, aby po nej zostal nejaký pomník. Podľa jej slov by najradšej bola, keby jej popol skončil niekde v prírode, rozptýlený vetrom, tak ako to urobila v prípade svojej mamy. Smrť vníma ako prirodzenú súčasť kolobehu a odmieta z nej robiť drámu alebo predmet spoločenských očakávaní. Jej pragmatizmus v tejto oblasti je fascinujúci a vyvoláva silné emócie, pretože búra zažité tradície, na ktorých si Slováci tak potrpia.
