Spevácka ikona Dara Rolins sa rozhodla po dlhom čase otvoriť staré rany, ktoré sa v jej vnútri zrejme nikdy úplne nezahoja. Hoci ju fanúšikovia poznajú ako vždy usmiatu a energiou nabitú divu, v jej súkromnom svete existuje tieň, ktorý ju prenasleduje už dlhé roky. Ide o tragickú dopravnú nehodu z roku 2010, pri ktorej po zrážke s jej autom vyhasol život nevinného motorkára. Táto udalosť rozdelila jej život na „predtým“ a „potom“ a dodnes v nej vyvoláva nesmierny smútok a pocit ťažoby, ktorý nedokáže vymazať žiadny úspech ani potlesk vypredaných hál.
Keď Dara začne hovoriť o onom osudnom dni, jej hlas sa zachveje a do očí sa jej okamžite tisnú slzy, ktoré neskrýva. Priznáva, že hoci čas plynie a svet sa točí ďalej, spomienka na moment, kedy sa pretli osudy dvoch ľudí s takým katastrofálnym koncom, v nej zostáva živá. Je to trauma, ktorú si so sebou nesie ako neviditeľné bremeno. Speváčka úprimne opísala, že bolesť z tejto tragédie pociťuje rovnako intenzívne aj dnes, akoby sa to stalo len včera. Nejde len o právnu dohru či mediálny tlak, ktorému vtedy čelila, ale predovšetkým o ľudský rozmer celej tragédie a vedomie, že život jedného človeka bol predčasne ukončený.
V atmosfére úprimného priznania Dara naznačila, že táto skúsenosť ju prinútila prehodnotiť priority a pozerať sa na svet úplne inými očami. Každý pohľad do zrkadla či každá cesta autom jej v určitých momentoch pripomínajú krehkosť bytia. Je to pre ňu téma, o ktorej sa jej hovorí nesmierne ťažko, no cíti potrebu priznať, že ani sláva ju neuchránila pred hlbokými jazvami na duši. Bolesť, ktorú prežíva, nie je hraná pre kamery – je to čistá, surová emócia ženy, ktorá si uvedomuje nezvratnosť osudného okamihu v pražskom Šáreckom údolí.
Dara Rolins sa netají tým, že tento incident ju hlboko poznačil ako človeka aj ako matku. Uvedomuje si, že rodina zosnulého motorkára prežíva prázdnotu, ktorú nič nezaplní, a toto vedomie ju vnútorne spaľuje. Napriek tomu, že sa snaží kráčať vpred a venovať sa svojej dcére Laure a partnerovi Pavlovi Nedvědovi, tiché výčitky a smútok nad stratou cudzieho života sú jej stálym spoločníkom. Táto tragédia zostáva najtemnejšou kapitolou jej profesijného i osobného príbehu, o ktorej teraz prehovorila s takou mrazivou úprimnosťou, až z toho naskakujú zimomriavky.
