Slovenská hudobná scéna ju pozná ako usmievavú profesionálku, no v súkromí prechádzala Zuzana Smatanová peklom, o ktorom väčšina fanúšikov nemala ani tušenia. Speváčka sa rozhodla otvorene prehovoriť o momente, kedy sa jej svet zrútil ako domček z kariet. Syndróm vyhorenia ju totiž nepripravil len o inšpiráciu a chuť tvoriť, ale takmer ju stál to najcennejšie. Jej priznanie o tom, že doslova cítila pach smrti, mrazí až v kostiach.
Boli to dni plné prázdnoty a tmy, kedy sa aj tie najjednoduchšie úkony zdali byť neprekonateľnou prekážkou. Smatanová opisuje stavy, kedy ju ochromovali panické ataky, pričom tie prichádzali s neúprosnou intenzitou aj desaťkrát za deň. Jej mozog jednoducho vypol. Dlhoročný tlak na výkon, neustály kolotoč koncertov a chorobný perfekcionizmus si vybrali krutú daň. Speváčka sa ocitla na úplnom dne, kde už nevidela žiadne východisko.
V najťažších chvíľach bola realita taká krutá, že Zuzana prestala cítiť radosť z čohokoľvek, čo predtým milovala. Smrť nebola len abstraktným pojmom, ale prítomným vnemom, ktorý ju sprevádzal na každom kroku. Tento špecifický pach, ktorý vtedy cítila, je niečo, čo si so sebou nesie ako varovný prst dodnes. Priznáva, že v tom čase stratila chuť bojovať a myšlienky na koniec sa stávali desivo blízkymi.
Záchrana neprišla zo dňa na deň. Smatanová musela vyhľadať odbornú pomoc a zveriť sa do rúk psychiatričky, čo vníma ako svoje najlepšie rozhodnutie. Antidepresíva a intenzívna terapia boli barličkami, ktoré ju pomaly vyviedli z tmavej priepasti. Dnes už vie, že požiadať o pomoc nie je prejavom slabosti, ale obrovskej odvahy. Svoj príbeh zdieľa preto, aby ukázala ostatným, že aj z takého hlbokého dna sa dá odraziť, hoci jazvy na duši zostanú navždy. Už nikdy nechce zažiť ten pocit, kedy ju smrť dýchala priamo na krk.
