Bývalý elitný hokejista a dnes obľúbený televízny glosátor Boris Valábik prežíva jedno z najťažších období svojho života. Stratu milovaného otca nesie nesmierne ťažko a jeho úprimné slová plné smútku a hnevu zasiahli celé Slovensko. Valábik, ktorého verejnosť pozná ako silného a vždy pripraveného muža, musel v súkromí čeliť rane, na ktorú ho nič nedokázalo pripraviť. Smrť otca v ňom zanechala hlboké rany, ktoré sa ani s odstupom času nedokážu zahojiť a otvárajú dvere k bolestivým otázkam, na ktoré hľadá odpovede len veľmi ťažko.
Vo svojich otvorených vyznaniach Boris priznal, že sa momentálne nachádza v štádiu, kedy si začína vyčítať množstvo vecí. Táto forma sebatrýzne je pre neho o to bolestivejšia, že úzko súvisí s jeho vnímaním kvality a prístupu slovenského zdravotníctva. S odstupom času, kedy emócie nahrádza chladná logika a spomienky, si Valábik kladie otázku, či urobil pre záchranu svojho otca skutočne všetko, čo bolo v jeho silách. Táto vnútorná neistota ho prenasleduje v každej voľnej chvíli a stala sa jeho každodenným spoločníkom.
Najviac ho však trápi skutočnosť, že v kritických momentoch plne dôveroval systému, ktorý ho podľa jeho slov v konečnom dôsledku sklamal. Jeho vyjadrenia sú plné horkosti. Boris neskrýva, že jeho dôvera v slovenské zdravotníctvo, v ktorú veril až do poslednej možnej chvíle, bola zrejme chybným krokom. Dnes, keď už nie je cesty späť, cíti obrovskú ťarchu zodpovednosti za to, že sa nesprával viac skepticky a nekonal ráznejšie. Táto bezmocnosť je podľa neho tým najhorším pocitom, aký môže človek v súvislosti so stratou blízkej osoby zažiť.
Hokejová hviezda, ktorá počas svojej kariéry čelila na ľade mnohým tvrdým stretom, priznáva, že tento zápas v osobnom živote je suverénne najťažším, aký kedy musela absolvovať. Valábikove slová nie sú len obyčajným smútením, ale aj akýmsi zdvihnutým prstom pre všetkých, ktorí sa ocitnú v podobnej situácii. Boris sa snaží spracovať fakt, že čas sa nedá vrátiť a všetky jeho pochybnosti o tom, čo mohlo byť inak, ak by boli veci v nemocniciach nastavené inak, ostávajú visieť vo vzduchu ako mrazivá pripomienka krutej reality.
Jeho rodina sa v týchto dňoch zahalila do smútku, no Boris cíti potrebu o tom hovoriť verejne. Možno práve preto, aby aspoň sčasti uvoľnil tlak, ktorý ho vnútorne drví. Každá jedna spomienka na otca je teraz zafarbená spomienkou na proces liečby, ktorý sa pre neho stal traumatickým zážitkom. Hoci sa snaží fungovať ďalej a plniť si svoje pracovné záväzky, vo vnútri ostáva zlomeným synom, ktorý si nikdy neprestane klásť otázku, či bol koniec nevyhnutný, alebo či systém, ktorému veril, zlyhal na plnej čiare. Jeho úprimnosť je odvážna a ukazuje, že ani známe tváre nie sú imúnne voči tragédiám, ktoré sa dejú za zatvorenými dverami slovenských ambulancií.
